Autorka vo viacerých príbehových rovinách vytvára metaforu veľkého domu a jeho nábytku, priestoru, v ktorom vzniká naša ľudská, historická pamäť.

Americká spisovateľka Nicole Krauss sa od posledného románu Dejiny lásky pohla celkom inam. Kým dosiaľ "iba" písala — vymýšľala, hrala sa a zabávala, teraz akoby ju prikvačila aj tienistejšia stránka písania a v najnovšom románe Veľký dom ju podrobuje dôkladnému skúmaniu. Opisuje rôzne domy, ich rôznych majiteľov a ich rôzny nábytok — osobitne velikánsky písací stôl —, ale my pomaličky začíname tušiť, že ten veľký dom, ktorý zavše pripomína bludisko, ten chrám, ktorý sa stále rúca a odznovu buduje, je náš svet, naše vlastné myslenie.

Krauss dosť zariskovala, keď upustila od rozmaru a humoru, ktoré si zavolala na pomoc pri vykreslení jej tragickej vízie v Dejinách lásky. Tu nám svoju ​​tragickú víziu predkladá čistú. Jedná sa o predstavenie na drôtoch vysokého napätia, len tie drôty boli nahradené obnaženými nervami a vy zadržte dych, a ona nespadne.

Nový román Nicole Krauss je brilantnou a naozajstnou meditáciou nad stratou a pamäťou.