Reči o láske bývajú banálne a prefláknuté, a napriek tomu možno celkom vážne povedať, že román Zuzany Mojžišovej Bon voyage je ľúbostný román so zlým i dobrým koncom. Je to krutá, láskavá, humorná a najmä presná próza, pričom akýkoľvek happyend je zakomponovaný priamo v možnosti čítať ju.

Fragmentárne príbehy, sny, vložené poviedky vydávajú svedectvo o celku, ktorý je v konečnom dôsledku kompaktný a kompozične dokonale uzavretý. Prijíma do seba nielen svoje ale i cudzie príbehy, nielen lásku, ale aj bolesť, nielen nenávisť, ale aj smútok. Osou, na ktorú autorka navlieka spomienky, príbehy, príhody, je časť života, v ktorej sa začínajú a končia vzťahy, čo nezostávajú bez dôsledkov. Zostáva po nich všetko to, čo patrí k človečine a k životu.

Všetky tie nezrušiteľné vzťahy, s ktorými nás natesno zviazali naši rodičia i tie do ktorých sme s nádejou dobrovolne vkĺzli: manželstvo, deti porodené aj adoptované cigánča. A potom rozvod a pády, boj a nádej.

Text je rámcovaný hrdinkiným prvým vážnym rozhodnutím v živote, keď padá opona za maminým manželstvom, a koncom jej manželstva. V prvom prípade sa musí rozhodnúť, s kým z rodičov zostane, v druhom nemá na výber. Rozhodol Johanin on. Pre ňu ostala len otázka: prečo?

Mojžišová síce rozpráva o kolobehu všedných dní, no ten je temperovaný poetickým jazykom textu a ironicko-hravým, no zároveň nástojčivým nasadením rozprávačky, ktoré mení jednotlivé čriepky z Johaninho života na malé jednoaktovky, raz realistické, raz fantazijné.